...Ako nielen básnici prichádzajú o ilúzie...

Autor: Ingrid Vojtylová | 31.3.2011 o 22:41 | (upravené 1.4.2011 o 0:06) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  1074x

Bol bežný deň. Sprcha, káva a rýchlo sa chystať do mesta. Mala som pred sebou posledné vybavovačky ohľadom školy a kedže behania po úradoch mám najradšej z krku čím skôr, o ôsmej som už bola v meste. Z domu som išla plná elánu a mala som v pláne udržať si ho až do večera.

Že pani od kopírky prekrútila očami len čo som vošla a odvrkla niečo čo malo byť asi ,,dobrý’’ som odignorovala- že mám dobrú náladu ja, neznamená že ju musí mať každý. A že predo mňa prefotené papiere doslova hodila som tiž neriešila. Slušne som poďakovala, pozdravila a ešte s úsmevom na tvári som odišla.

Na mestský úrad som išla s trochu obrnenými nervami, rátala som s tým že skôr ako za pol hodiny sa pri rýchlosti väčšiny našich úradničiek nevybavím. O to väčšie prekvapenie pre mňa bolo že na úrade bolo prázdno. Tak som znova- aj po prvom zlyhaní v kopírke- s úsmevom na tvári prišla k informáciam zistiť na ktorom mi maturitné vysvedčenie overia. Okienko mi otvoril sympatický mladý muž, zvrkol na mňa niečo ako : ,,PROSÍM!’’ pričom ani nezdvihol hlavu od papierov a nervózne čakal kedy zo seba vysúkam čo potrebujem. Keď som povedala tak len kývol rukou do chodby kam som zjavne mala ísť a pokračoval si vo svojom. Fakt sa mi nechcelo pobehovať hore dole tak som sa ho znova opýtala- či by mi mohol povedať ktoré dvere to sú. Otrávene zdvihol hlavu, nadýchol sa( asi som ho nepredstaviteľne oberala o čas) a riadne ostrým tónom spustil: ,, NIE, TU vedľa vám to overia!’’ ( asi som sa mala aj ja lepšie rozhliadnuť, ale tak myslím že informovať sa na informáciach tiež nie je zločin). Doteraz mi je záhadou že sklo v okienku ostalo na svojom mieste potom ako ním tresol. Už ani nebol taký sympatický.

Tak som sa aj ja nadýchla a s miernou neistotou sa postavila k okienku neďaleko. Nikto okrem mňa tam nestál, tak vo mne ešte tlela malá iskrička nádeje že sa snáď rýchlo vybavím. Po trištvrte hodine aj tá definitívne zhasla, pani pri okienku sa asi rozhodla ,,ponáhľať sa pomaly’’ kedže mala vybaviť len mňa. Po hodinke, s plným mechúrom som hrdinsky vybehla z úradu aj s overenými vysvedčeniami a ponáhľala som sa na poštu po šeky, nech ich doma v kľude vypíšem a pošlem. Nepatrím k najtrepezlivejším ľuďom, tak som sa rozhodla na ,,vražedné tempo,'' pani úradičky radšej nemyslieť. Ešte stále to môže byť pekný deň.

Malú poštu máme aj na sídlisku kde bývam a keďže viem že moc práce nemajú, rozhodla som sa ísť tam. Malo to pre mňa úžasnú výhodu- mohla som sa najskôr staviť doma vyložiť nákup čo som ešte spravila a odskočiť si tam, kam aj králi chodia pešo.

Prvý pokus nevyšiel, akurát mali prestávku. Hold- musím čakať- aspoň medzitým pripravím zemiaky na obed.

Duhý pokus. Krása- pošta otvrená, obe okienka voľné, šeky som mala behom minútky doma- začínal sa mi vracať úsmev na tvár. Vypísala som ich, skontrolovala všetky prílohy, prichystala obálku a vyrazila opät na poštu.

Do tretice všetko dobré...

...na mňa asi neplatí. Ako na potvoru čakalo predo mnou asi osem ľudí, ale tak- na tri pracovníčky to hádam nie je až taká záťaž. Aspoň som si myslela. Prvá nevraživo zazerala po každom, kto vošiel, druhá orážala tlačivá s takou vervou že sa netriasol len jej stôl ale hádam aj strecha, tretia svojským tempom vykladala časopisy a pohľadnice. Ťažko povedať ktorá z nich by Vás najústretovejšie obslúžila, tak som si vybrala okienko s ,,orážajúcou,, pani. Opät s úsmevom som pozdravila, povedala že chcem zaplatiť šeky a poslať obálky.

,,Ten šek máte zle vypísaný. Suma mala byť až tu!’’- zaťukala najskôr perom o dve políčka ďalej, hodila na mňa pohľad ako na maximálne neschopnú a krútiac hlavou mi na nový šek vypísala dvojmiestne číselko. Strčila mi oba do rúk a niečo si- mne už otočená chrbtom zašomrala. Asi som aj bola rada že neviem čo.

Šeky som jej už správne vrátila, skontrolovala ich (ešte s nejakou pripomienkou) a zaplatila som. Tak predsa len to nebolo až také obtiažne. Obálky mi sice vytrhla z rúk a zas sa mi dostalo tresnutia okienka pred nosom- ale akosi ma to už ani neprekvapilo. Aj jej som poďakovala a bez nejakej odpovede som spokojná, že je všetko vybavené išla domov. No čo už, v dnešnej dobe asi nič iné čakať nemôžem.

A možno ľudí irituje keď vidia niekoho kto je v dobrej nálade kým ich čosi zožiera. Možno keby som prišla zamračená, s podráždeným tónom v hlase bol by ich  prístup iný. Lepší. Nabudúce asi vyskúšam aj túto možnosť a potom napíšem, aké som mala v ten deň šťastie na dobrých a milých ľudí :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?